Pálijský kánon (=tipitaka=tripitaka) l430

Pálijský kánon. L430 = Tipitaka = (Tri koše (zákona)) = (sanskr. Tripitaka(m))

- najzávažnejší písomný prameň budhizmu napísaný v pálijskom jazyku (jednom zo stredoindických nárečí) a obsahujúci učenie príjímané zhodne rôznymi budhistickými smermi.

I. časť tvorí Vinajapitaka (čiže súbor disciplinárnych pravidiel);
II. časť tvorí Suttapitaka (súbor sútier; najzávážnejšia a najstaršiá časť obsahujúca Budhove reči a rozhovory so žiakmi);
III. časť Abhidhammapitaka (špekulativno-scholastický výklad učenia budhizmu).

Základ učenia obsiahnutého v Pálijskom kánone položil 1. budhistický koncil, ktorý sa konal okolo 477 pr. n. l. v meste Rádžagriha (hlavnom meste Magabhy, sídle Bimbisára) pri príležitosti stého výročia Budhovej parinirvány; konečnú redakciu dostal Pálijský kánon na 3. budhistickom koncile v Pataliputre v III. stor. pr. n. l. a zapísaný bol v 80-tych rokoch pr. n. l. na Cejlóne.

Pálijský kánon je kanonickým textom smeru budhizmu zvaného hínajána (malý voz), sústredeného predovšetkým na oslobodenie jednotlivca.